História býčích zápasov

Corridas de toros alebo býčie zápasy sú kultúrnou tradíciou, ktorá k Španielsku neodmysliteľne patrí. Mnohí Španieli sú síce proti a usilujú sa o ich zákaz, no existuje takisto mnoho zástancov, ktorí si bez nich nedokážu predstaviť žiadnu veľkú slávnosť, akou je napríklad feria. Je to obdobie zväčša jedného týždňa, počas ktorého sa jedinýkrát v roku konajú takéto zápasy, aj keď sa väčšina z nás mylne domnieva, že táto „zábava“ je súčasťou bežného nedeľňajšieho popoludnia.

 

 

Pôvod tejto tradície začal už na starej Kréte. Už v dobe bronzovej si mládež merala svoje sily s býkmi a oddávala sa hrám, ktoré boli veľmi nebezpečné. Scény podobajúce sa na býčie zápasy zdobia aj vázy a nádoby, ktoré pochádzajú z krétskych nálezísk a podobné zobrazenia sú známe aj z egyptských vykopávok. Toros bravos alebo divoké býky, ktoré v dávnych dobách žili v oblastiach okolo Stredozemného mora, našli pravdepodobne najlepšie životné podmienky práve na území dnešného Španielska.


Býk bol už v dávnych časoch symbolom sily, bojovnosti a divokosti. Boj s býkom bol tak najlepšou príležitosťou, ako dokázať svoju zdatnosť a obratnosť. Toto zviera bolo za prítomnosti publika obetované bohom. Pre Iberov bol tento boj takmer náboženským rituálom a neskôr počas obdobia Rimanov už išlo o bežnú záležitosť. Rímsky cirkus, kde sa tieto predstavenia odohrávali, sa dá pokladať za predchodcu dnešných býčích arén. 


V roku 711 si Mauri podmanili takmer celý Pyrenejský polostrov. Sami býčie zápasy zakázali, ale nepriamo mali na ich vývoji podiel. Rytieri, ktorí s kópiami a na koni bojovali proti Maurom, totiž začali trénovať tento boj na divokých býkoch. Počas obdobia vlády Isabely Kastílskej, ktorá v nich nenachádzala žiadne potešenie, boli veľmi obľúbenou zábavou. Karol I., španielsky kráľ a rímsky cisár, dokonca sám zápasil s býkom, aby tak oslávil narodenie svojho syna. Filip III. dal kvôli býčím zápasom prestavať madridské hlavné námestie Plaza Mayor, kde sa potom za Filipa IV. vošlo až 42 000 divákov.


S nástupom kráľa Filipa V. z rodu Bourbonovcov na španielsky trón dochádza k obrovskej zmene. Býčie zápasy sa mu vôbec nepáčia a šľachta, ktorá sa usiluje o jeho priazeň, sa od býčích zápasov odvracia. Toro bravo je však na španielskej scéne stále prítomný, len zápasníka na koni vystriedal toreádor z ľudu.

 

 

Mestečko Ronda nachádzajúce sa približne 100 kilometrov severozápadne od Málagy dala svetu býčie zápasy. Nachádza sa tu kráľovská jazdiareň Real Maestranza de Ronda, ktorá vznikla v 1572 ako výcvikové stredisko, v ktorom sa španielska šľachta učila jazdiť na koni. Súčasťou výcviku bol mimo iného aj boj s býkmi v aréne, ktorí zápasia v býčích arénach. Sú to tzv. toros bravos. Sú oveľa väčší a silnejší ako ostatné býky. Na farmách, na ktorých vyrastajú, majú zámerne na jednom konci jedlo a na druhom vodu, aby mali čím viac pohybu a nabrali tak silu.


Legenda vraví, že počas jedného z cvičných zápasov spadol jeden z miestnych šľachticov z koňa a hrozilo mu, že ho býk udupe. Miestny hrdina Francisco Romero však bez váhania skočil do arény a býka pomocou svojho klobúka odlákal. Nasledujúca generácia Franciscového syna Juana celú záležitosť rozšírila o cuadrilla (matadori pomocníci), ktorá pozostávala z dvoch až troch banderilleros a dvoch až troch picadores. Takto sa podarilo tradičné zvyky španielskych šľachticov skĺbiť s nebezpečnou ľudovou zábavou, ktorá sa usporadúvala pravidelne na fiestách vo veľkých španielskych mestách.


Záväzné pravidlá vypracoval až Juanov syn Pedro Romero (1754-1839), ktorého kariéra stála život viac ako 5600 býkov bez toho aby musel ísť niekedy do nemocnice. Pedro zaviedol aj tzv. muleta, alebo kus červenej látky nariasenej na tyči, ktorá sa používa na odlákanie býkovej pozornosti. Pedro Romero, najväčší toreador a tvorca moderných býčích zápasov, zomrel v roku 1839. Bol v tíme cuadrilla svojho otca. Počas svojej prvej sezóny v Madride zabil 285 býkov a spriatelil sa s maliarom Francisco de Goya, ktorý ho zvečnil na svojom portréte, kde je vidieť naškrobený kostým z 19. Storočia. Podobne sa obliekajú matadori dodnes.


V 1932 prišiel na svet jeden z najväčších španielskych matadorov 20. storočia, charizmatický Antonio Ordóñez, ktorého v svojom románe The Dangerous Summer zvečnil Hemingway. Zápasil veľmi osobitým štýlom, spontánne. V jeho zápasoch sa spájala technika s estetikou.


Rodina Ordóñez začala s tradíciou každoročnej slávnosti Corridas Goyescas, ktorá sa koná stále začiatkom septembra na počesť Pedra Romera a zúčastňujú sa na nej najlepší matadori z celého Španielska. Najpopulárnejší, sobotňajší zápas si je nutné zarezervovať v niekoľkomesačnom predstihu. Vstupenky sú dosť drahé a ich cena sa pohybuje podľa miestenky. Samotné zápasy chodia sledovať okrem "bežných smrteľníkov" aj profesionáli, ktorí sa špecializujú na hodnotenie zápasu. A preto, zasadá porota, ktorá rozhoduje, ako statočne býk bojuje a čo sa stane s jeho osudom. V prípade, že sa predsedovi zápasu páči štýl, akým býk bojuje, býk "vyhrá", ušetria ho a vrátia ho spať na farmu. Ako odmenu mu dajú hárem 40 kráv.


Najstaršia býčia aréna a jedna z najuctievanejších arén v Španielsku sa nachádza práve v Ronde. Má priemer 66 metrov, čo z nej robí aj najväčšiu a najnebezpečnejšiu arénu. Jej kapacita je 5000 divákov. Cena vstupeniek sa líši podľa miest v hľadisku: sedenie v tieni (sombra) je to najdrahšie a sedenie na slnku (sol) je samozrejme to najlacnejšie. Okrem toho sú miesta, ktoré sú tzv. sol-sombra – na slnku aj v tieni. V múzeu, ktoré tvorí súčasť samotnej arény, sa nachádzajú napríklad zakrvavené kostýmy nosené Pedrom Romerom. Nechýbajú ani snímky takých fanúšikov býčích zápasov ako boli napríklad Orson Welles alebo Ernest Hemingway.

 

 

 

 

 

 

Zdieľaj na Facebooku
Please reload

Najnovšie

28.03.2019

Please reload

Archív
Please reload

Tagy