Od prvej sekundy...

 

Budú to už dobré tri roky dozadu. Vystúpila som zo železničnej stanice a uzrela som jeho svetlo. Zhlboka som sa nadýchla a pocítila som jeho vôňu. Sviežu a zároveň temperamentnú. Obzrela som sa späť, ale nevedela som si spomenúť na nič, čo by sa k nemu dalo prirovnať. Všetko, čo som kedy hľadala sa zosobnilo na tomto mieste a v tomto momente. Na jednej strane to bola vyspelosť a na strane druhej detské nadšenie pre všetko nepoznané. Moderné zmýšľanie spolu s odrazom starobylej kultúry. Zachovalosť. Aktuálnosť. Duende.

Na spoznanie sa sme mali len tri dni. To posledné, čo sme chceli, bolo mrhať časom. S ním som sa naučila, ako sa na život pozerať inak, ako si ho opäť vychutnávať, bez ohľadu na to, čo sme nechali za sebou. Možno som si mala uvedomiť niečo, v čo som stále verila, čo som stále vedela, len som si musela osviežiť pamäť. Naše túlavé topánky nás zaviedli na jednu z jeho pláží. Bolo to niekedy koncom marca, takže sa nedalo očakávať perfektné počasie na strávenie celého dňa na pláži. Centrum mesta bolo však len na pár krokov, takže som sa neobávala toho, že by sme sa spolu nudili. Stále tu bolo niečo, čo prilákalo našu pozornosť. A tak to je aj dodnes. Povieval slabý vánok slaného vzduchu od mora.

 

 

Čajky lietali nad našimi hlavami, akoby nás chceli upozorniť na to, že čoskoro príde dážď. Vôňa grilovaných sardiniek nás prilákala k neďalekému chiringuitu. Ochutnali sme miestne špeciality. Špíz sardiniek, populárne ančovičky v octe, chobotničky na galicíjsky spôsob, kalamáre, k tomu zelené papričky a šalát z čerstvej zeleniny. Miestni kuchári sa vďaka darom z mora naučili počas rokov pripravovať nielen pastvu pre oči, ale aj slasť v podobe chutných špecialít z rýb.
A mne prichystali takto pekné privítanie do mesta, ktoré mi od prvého momentu bolo tak povedomé. Zastihol nás dážď. Trval našťastie ani nie pol hodinu. Presunuli sme sa do historického centra mesta. Nestačila som sa vynadívať na krásne upravené vydláždené ulice. Množstvo luxusných obchodov svetoznámych značiek. Ďalšie reštaurácie, ktoré lákali okoloidúcich už len pohľadom na chutné jedlá. Miestni aj turisti posedávajúci na letných terasách si vychutnávali aromatickú kávu.

 

Z pekární sálala vôňa sladkého pečiva. Uličky sa postupne zužovali, čo má v lete slúžiť na to, aby sa horúce slnečné lúče nepredrali pomedzi budovy. Blúdili sme nimi, ale necítili sme sa stratení. Jednoruká katedrála, ako ju miestni nazývajú, nám stále ukazovala smer. Je majestátna, aj keď má len jednu vežu, pretože tú druhú nikdy nedokončili. Začalo sa stmievať a my sme započuli melódiu španielskej gitarky a cigána spievajúceho okoloidúcim „cada día te quiero más“. Zastavili sme sa na pohárik sladkého vínka v jednej z najznámejších reštaurácii, ktorá je obľúbená aj domácim hercom svetového formátu Antoniom Banderasom. S každým pohárikom sladkého vína a stúpajúcim alkoholom v našich žilách sme si uvedomovali, že sme radi, že sme tam kde sme a že sme sa konečne stretli.

 

Na ďalší deň sme pokračovali v objavovaní mesta. Začali sme typickými raňajkami. Čerstvo vytlačeným pomarančovým džúsom a toastom pokvapkaným olivovým olejom s paradajkovým pyré. Vybrali sme sa za históriou. Rímske divadlo, alebo amfiteáter, kde sa v lete konajú koncerty vážnej hudby a divadelné predstavenia, je spojené s maurským opevnením Alcazaba, ktoré je súčasťou starobylej maurskej pevnosti a hradu Gibralfaro. Vyšliapať si strmým kopcom na hrad trvá asi dvadsať minút, ale výhľady z neho stoja za tú námahu. Mesto na dlani. Moderný prístav s vynikajúcimi reštauráciami, luxusnými obchodmi. Zaparkované jachty každý deň sprevádzajú aj veľké výletné lode, ktoré prinášajú tomuto nádhernému mestu ďalších turistov. Býčia aréna, v ktorej sa okrem zápasov konajú aj koncerty sa nachádza hneď vedľa prístavu.


Výhľad na hrade ponúka krásnu scenériu od pláží na západ od centra po pláže na východ, kde sa rozliehajú ostatné letoviská a blízke dedinky. Pokochať sa môžete aj pohľadom na staré mesto a jeho okolité časti. Vďaka horám, ktoré chránia mesto pred zlým počasím je tu len málokedy také počasie, ako v môj prvý deň. No ani to mi dojem z neho nepokazilo. Miestni vravia, že počas roka si užijú 300 slnečných dní a v lete od júna po koniec septembra tu zvyčajne nespadne ani kvapka dažďa. Presunuli sme sa do prístavu, slniečko nám vyhrieva tvár. Je koniec marca a ja si vyzliekam svoju koženú bundu, pretože slnečné lúče sa opreli tak, že sa vieme prechádzať v tričku a vychutnávať si pekné počasie. Prešli sem sa cez krásnu promenádu a dostávame sa do parku. Nad hlavami nám lietajú malé zelené papagáje, ktoré sú pôvodom z Argentíny.

 

 

Vysoké palmy a ostatné stromy v nás vyvolávajú pocit, že sme v džungli. Každá rastlina má svoju ceduľku s názvom a informáciami o nej. Je tu ďalší amfiteáter, ale tentokrát menší, kde sa takisto konajú koncerty. Niekoľko fontán, lavičky a preliezky pre deti. Park ako stvorený pre oddych počas rušného dňa v meste. Obiehajú nás bežci a cyklisti. Zdá sa, že tu veľa ľudí športuje. Niet divu, keďže im tu celoročne praje dobré počasie. Opäť sa presúvame do historického centra a pokračujeme v objavovaní toho, čo sme včera nestihli. Námestie Plaza de La Merced skrášľuje obelisk na počesť grófa José María Torrijos, ktorý zdieľa toto miesto spolu so sochou rodáka, maliara Pablo Ruiz Picasso. Vedľa námestia sa nachádza jeho rodný dom a blízko amfiteátra takisto jeho múzeum s nemalou zbierkou umelcových obrazov a sôch. Môj posledný deň. Aj keď v kútiku duše dúfam, že je len začiatkom ďalších mojich dní v tomto meste niekedy v budúcnosti. Na raňajky sme si tentokrát dali čokoládu s churros. Vyprážané dlhé pečivo z kysnutého cesta, ktoré sa namáča do čokolády pripomínajúcej puding. Dnes budeme potrebovať veľa energie. Z ulice počuť bubny, hlasné trúby a pochod. Zo zvedavosti vyjdeme von. Ulice sa zaplnili davom ľudí.

 

 

Začína sa Semana Santa, svätý týždeň, ktorý je španielskym zobrazením Veľkej noci a krížovej cesty. Stovky mužov nesú na svojich ramenách obrovitánsky trón Ježiša. Sprievod na bicích a za ním ďalší, ktorý hraje na trúbkach. Neprejde ani polhodina a prichádza ďalší trón. Tentokrát chlapi nesú Pannu Máriu, ktorej sa kotúľajú slzy po tvári.

Je to veľmi emotívny zážitok. Túto smutnú slávnosť si prišli pozrieť ľudia z celého sveta. V meste sa nachádza veľký počet kostolov a každá farnosť, alebo bratstvo si počas svätého týždňa vyhradzuje svoj čas a priestor na procesiu. Tieto pochody pripravujú ľudia pre ľudí a preto si diváci tento veľkolepý svätý týždeň nechcú nechať ujsť. Presúvame sa do pokojnejšej štvrte mesta, pretože je nám jasné, že v centre mesta sa dnes len sťažka budeme pohybovať.
Nazýva sa SOHO a ako už názov napovedá je rajom pre miestnych pouličných umelcov. Štýlové grafity na stenách nevyzerajú nevkusne, či vulgárne. Naopak, sú tu vítané a odzrkadľujú mladého ducha mesta.

 

Môj výlet sa pomaly končí a vo mne sa prebúdza pocit, že som ešte nevidela všetko. Presúvame sa na železničnú stanicu, ktorá je len pár krokov od centra. Vlastne všade sme doteraz boli sme sa vedeli presúvať pešo. Na stanici si berieme prímestský vláčik, ktorý nás dopraví na letisko za menej ako desať minút. Už mi je to všetko jasné. Zamilovala som sa. Musím sa vrátiť späť. Chcem objavovať a spoznávať viac. Chcem rozumieť jeho jazyku a kultúre. Chcem obdivovať jeho farby a vône. Učaroval mi jeho tanec, hudba, život, temperament, hrdosť, pokora. Chcem byť s ním. S mestom Málaga.

 

Viac na: http://slovaklinesmagazin.sk/cms/2017/03/od-prvej-sekundy/

Zdieľaj na Facebooku
Please reload

Najnovšie

28.03.2019

Please reload

Archív
Please reload

Tagy